Plač, odmietanie, hnev, vzdor… Niektoré rána keď dieťa nechce ísť do škôlky sú jednoducho ťažké. Rodičia niekedy odchádzajú zo škôlky s ťažkým srdcom, keď za sebou počujú krik svojho dieťaťa. Niekedy sa v nás ozve pochybnosť – robím dobre? Je táto škôlka v poriadku? Je moje dieťa v poriadku? A častokrát príde aj výčitka – prečo ho tam vlastne dávam, keď tak plače?
Prvá vec, ktorú si treba dovoliť keď dieťa ráno nechce ísť do škôlky je pripustiť pravdu
Nie každé dieťa ide ráno do škôlky s úsmevom. A nie každému dieťaťu je v škôlke dobre každý jeden deň. Niekedy jednoducho nemá chuť tam ísť, necíti sa bezpečne, alebo je mu len jednoducho smutno za rodičom. To nie je chyba škôlky, ani chyba dieťaťa, ani chyba rodiča.
Z pohľadu dieťaťa je úplne logické, že nechce byť oddelené od mamy či otca. Dieťa nevníma dôvody, prečo musí rodič ísť do práce, nevidí logistiku rodinného rozpočtu ani potrebu „fungovať“. Vidí len to, že musí ísť niekam, kde to možno nie je celkom podľa jeho predstáv. A že rodič odchádza.
Zdroj ilustračného obrázku : Pexels
Z pohľadu rodiča je zase často škôlka nutné riešenie, ktoré je zároveň aj to najlepšie dostupné riešenie. Rodič musí pracovať, živiť rodinu, niekedy si musí vydýchnuť, postarať sa o seba alebo o iné deti. Je úplne v poriadku, že si zvolí možnosť dať dieťa do škôlky, kde oň bude postarané s láskou.
Tu vzniká priestor na porozumenie
Čo ak dieťaťu naozaj nie je dobre? Čo ak to, že dieťa nechce chodiť do škôlky nie je rozmar ani manipulácia, ale reálna emócia, ktorú my len nechceme vidieť, lebo by bolela?
Lebo ak by sme si priznali, že naše dieťa nechce ísť do škôlky, možno by to v nás niečo otvorilo.
Možno pocit viny. Možno smútok. Možno hnev, že musíme ísť do práce a nemôžeme byť s ním doma. Alebo s ním jednoducho doma vydržať nedokážeme. Možno len bezmocnosť, že musíme robiť rozhodnutia, ktoré nie sú ideálne ani pre nás, ani pre dieťa.
My dospelí máme tendenciu hneď prepnúť do režimu „presvedčiť ho“. Povedať dieťaťu:
“To nič nie je”.
„Budeš sa tam mať dobre.“
“Predsa včera si tam bol/a rád/a.”
“Budú tam tvoji kamaráti.”
“To prejde.”
A v tom všetkom zabúdame na jednu vec – že dieťa nepotrebuje, aby sme to vyriešili. Potrebuje, aby sme mu verili – aby sme verili v to, čo cíti.
Aby sme mu povedali:
„Vidím, že sa ti tam dnes vôbec nechce. Úplne to chápem.“
„Nechceš ma pustiť. Je ti smutno. Je ti ťažko. Máš právo to cítiť.“
„Neviem to zmeniť. Ale som tu a vnímam ťa.“
„Aj keď ti je teraz smutno, viem, že to zvládneš. Poobede sa na teba veľmi teším.“
Zdroj ilustračného obrázku: Pexels
Uznanie pocitov neznamená, že ich musíme vyriešiť. Znamená to, že ich nepopierame.
To nie je slabosť… To je sila vzťahu… To je rešpekt… To je súcit…
Lebo áno – niekedy je škôlka pre dieťa náročná. A áno – často pre rodiča ide o najlepšie možné riešenie, ktorá má právo urobiť. Ale to neznamená, že musíme predstierať, že je to riešenie dokonalé pre všetkých.
Nie je. A nemusí byť.
Dieťa má právo nesúhlasiť. Má právo plakať. Má právo byť smutné.
A my máme právo cítiť, že by sme si priali, aby to bolo inak.
Ale aj tak sme v tom spolu.
A to je to najdôležitejšie.
Čo môžem ako rodič urobiť prakticky, keď ráno dieťa nechce ísť do škôlky?
Ráno býva často plné emócií – niekedy detských, niekedy rodičovských, často oboch. A hoci nie všetkému vieme zabrániť, existujú drobnosti, ktoré môžu pomôcť aspoň trochu uľaviť.
Vytvorte si spoločný ranný rituál:
Rituály dávajú deťom pocit istoty a predvídateľnosti. Môže to byť:
- tajný pozdrav (napr. 3× buchnúť päsťami a objatie)
- malý obrázok od rodiča, ktorý si dieťa dá do vrecka
- „srdiečko na ruku“ – nakresliť si navzájom srdiečko na zápästie, ktoré si môžu počas dňa pozrieť
Takéto drobnosti nie sú riešením samotného smútku, ale môžu byť kotvou, ktorú si dieťa nesie so sebou.
Zdroj ilustračného obrázku: Freepik
Povedzte, čo sa bude diať – dajte mu oporu v čase:
Deti nevedia predvídať budúcnosť. Povedať im, čo bude nasledovať, im pomáha cítiť sa bezpečnejšie:
„Dnes budeš v škôlke, potom ťa poobede vyzdvihnem a pôjdeme spolu domov. Možno sa ešte zastavíme na koláčik.“
Pocit istoty v čase znižuje úzkosť z neznámeho.
Keď dieťa nechce ísť do škôlky, buďte prítomní večer – pripravujte sa spolu:
Rannému stresu viete predchádzať večernou prípravou:
- pripravte si spolu oblečenie
- porozprávajte sa o tom, čo čaká dieťa zajtra
- dovoľte mu povedať, čo ho teší / neteší
A hlavne dovoľte si vlastné pocity a buďte sami k sebe láskaví.
