V posledných rokoch sa medzi rodičmi čoraz častejšie hovorí o rešpektujúcom prístupe k deťom. Je to dobrá správa – deti si skutočne zaslúžia byť vnímané ako plnohodnotné osoby, ktorých potreby a emócie sú dôležité.
Ide o aktuálnu tému aj u nás v škôlke littleBIG. No v praxi sa často stretávame s tým, že si rodičia rešpekt zamieňajú s úplnou voľnosťou. S predstavou, že ak má dieťa rozhodovať, tak má mať vždy posledné slovo. Že ak chceme byť rešpektujúci, nesmieme dieťaťu nič zakázať, nastaviť hranice, ani zvýšiť hlas. Lenže takýto prístup dieťaťu skôr škodí.
Ak dieťa s veľkou emóciou zareaguje na zadanú hranicu a my ustúpime, tak učíme dieťa, že veľkou emóciou hranicu dokáže posunúť. Tým pádom má dieťa do budúcnosti tendenciu emocionálnu reakciu zväčšovať a pre nás je o to ťažšie ďalšiu hranicu ustáť. Takýmto prístupom neumožňujeme zdravý vývin mozgu dieťaťa, lebo mu nedovoľujeme naučiť sa správnu sebareguláciu.
Zdroj ilustračného obrázku : Freepik
Dieťa sa neučí regulovať emócie, naopak ho učíme skĺzavať do silnejších emocionálnych reakcií, ktoré iba posúvajú naše hranice. Dôležitou súčasťou tohto procesu je, že dospelý musí byť schopný spracovávať svoje vlastné emócie, aby dokázal ustáť silnú emocionálnu reakciu dieťaťa.
Rešpektujúci prístup nie je o tom, že dovolíme všetko
Rešpektujúca výchova znamená, že dieťa vidíme a počujeme. Že jeho pocity nebagatelizujeme. Že mu nedávame vinu za to, že ešte nedokáže regulovať svoje emócie – lebo to je úplne normálne.
Zároveň to ale neznamená, že dieťa vedie domácnosť. Naopak – rešpektujúci prístup sa opiera o jasné hranice. Také, ktoré dieťaťu dávajú pocit bezpečia, pomáhajú mu orientovať sa vo svete a učiť sa, že jeho správanie má dôsledky.
Čo sa stane, keď dieťa narazí na prvé hranice mimo domova?
V škôlke, v kolektíve sa často stretávame s deťmi, ktoré doma nikdy nezažili jasne nastavené hranice. Ich vôľa bola zákonom. Nikto im nedal pravidlá, ktoré by im pomohli usmerniť správanie.
A potom príde škôlka – miesto, kde existujú dohodnuté pravidlá, spoločné činnosti a hranice medzi deťmi a dospelými. Dieťa zrazu zažíva „NIE“, zažíva limit. A reakcia môže byť prudká: vzdor, hnev, plač, útek, agresia.
Nie preto, že dieťa je zlé. Ale preto, že ho na tento moment nikto nepripravil. Hranice v bezpečnom domácom prostredí ho mohli naučiť, že odmietnutie nie je koniec sveta – ale prirodzená súčasť spolužitia.
Zdroj ilustračného obrázku : Freepik
Hranice nie sú tresty – sú to mantinely pre zdravý vývin
Keď deťom nastavujeme hranice s rešpektom, bez kriku a ponižovania, ale s pevnosťou a dôslednosťou, pomáhame im budovať vnútornú stabilitu. Hranice sú ako mantinely – chránia ich aj naše vzťahy.
Takéto deti potom lepšie zvládajú frustráciu, sú ohľaduplnejšie k iným a nemajú potrebu Vás „testovať“ stále dokola.
A čo keď rodič alebo učiteľ občas zvýši hlas?
Je to v poriadku a niekedy aj nevyhnutné. Dôležité je, o akú situáciu sa jedná (napr. dieťa skočí do cesty alebo sa ocitne v nebezpečnej situácii). Zvýšiť hlas ešte neznamená, že dieťa nerešpektujeme.
Ak sa jednalo o neadekvátnu reakciu od nás dospelých, ukážeme deťom že aj dospelí robia chyby. Keď dospelí dokážu chybu uznať, ospravedlniť sa a ísť ďalej, jedná sa o silnú lekciu rešpektu.
Rešpektujúca výchova neznamená dokonalosť. Znamená vzťah. A ten je živý – občas aj hlučný.
